Prečo ma (ne) zaujíma politika?
Som študentkou politológie a musím priznať, že som sklamaná z nezáujmu mladých ľudí o politiku. Keď vyslovím to nepopulárne slovo „politika“ medzi ľuďmi v mojom veku začnú sa mi smiať, v lepšomprípade nadávať. Vždy sa okamžite prechádza na inú tému. Prečo je tomu tak? Mnohí určite odpovedia:
Som znechutený(á) tým, ako to v politike chodí.
O politiku sa jednoducho nezaujímam.
Nemám vplyv na to, čo sa v politike deje.
Žijem si svoj život, to mi stačí.
Ľudí v politike som si nevybral(a).
Z veľkej časti je podstata problému v neznalosti. Ak sa pohybuje v mojom okolí 5 mladých ľudí, ktorí sledujú aktuálne dianie, či už čítajú noviny, alebo sledujú občas TA3, atď. tak preháňam. Mladí ľudia študujú, nechodia do práce (samozrejme, že nie všetci), nemajú viac-menej závažne problémy, nie sú odkázaní len na seba. Čas trávia užívaním si.
Čas má ale veľkú silu a to najmä v tom ako rýchlo plynie. Tu by som rada použila jeden citát
„Najviac obdaruje budúcnosť ten, kto všetko dáva súčasnosti“.
Takže všetko čo urobím dnes, všetky veci, ktoré sa naučím, skúsenosti, ktoré získam, zážitky, ktoré prežijem, to všetko sú pre mňa, tie najcennejšie investície do môjho života.
Už neplatí, že politika funguje ako systém medzi aktívnym a pasívnym občanom. Dnes sa politika stáva samostatnou disciplínou a nie VÝSADOU občana, ktorý sa rozhodne obhajovať záujmy nejakej skupiny. Politické strany sú financované podnikateľskými subjektmi. Tieto subjekty sponzorujú strany, pokiaľ sa niektorá z týchto strán dostane k moci, snažia sa subjekty svoje investície zhodnotiť – prideľovanie verejných zákaziek. Politici sú iba obyčajnými bábkami v zajatí týchto mafiánskych skupín, ktoré vyciciavajú verejné peniaze. Veľkou výhodou pre strany je samozrejme fakt, že za týmito skupinami stoja vplyvní ľudia, ktorí v prípade, že nastane problém okamžite zasiahnu, napr. prostredníctvom prokuratúry zmietnu aj ten najjasnejší prípad korupcie. Mám pocit, že politika sa zmenila na systém, kde sa politické strany usilujú iba o moc a peniaze. Občan je na druhom mieste, občana sa nikto nebojí, občan sa rád nechá obalamutiť, občan je ovca, občanovi do toho nič nie je.
Politici a verejní činitelia sú naši zamestnanci. Opakujem NAŠI zamestnanci, my ich platíme zo svojich daní, my ich volíme a dávame im tú výsadu, aby obhajovali naše záujmy. Pokiaľ chcem nejakú informáciu, chcem ju hneď a bez problémov. Ak ma bude zaujímať napr. výška platu úradníka na ministerstve, chcem ju dostať okamžite a bez vyhovárania. Transparentnosť, zodpovednosť, etika a cnosť (areté) – to by malo platiť vždy a všade.
Sme to my, kto môžeme niečo zmeniť, my dávame politikom moc. Ak chceme niečo zmeniť, musíme sa „zobudiť“, byť aktívni a zaujímať sa o verejné dianie a nie len nečinne sedieť a nadávať.
Vladimíra Poštrková, katedra politológie
TN univerzita A. Dubčeka